príbeh capka

Tento príbeh nezačína ako ostatné za siedmimi horami, dolami či moriami, ale v malom divadle na okraji malého sveta. To divadlo nebolo nijak výnimočné, bežné až fádne. Však li bola tam jedna vec, pred svetom ukrytá, ale celkom neobyčajná. Zvláštnosť spočívala v mysliach hercov, divadelníkov. Každý jeden bol iný, niečím jedinečný, čo to bolo jednoducho spôsob hrania a hlavne tvorby samotnej.

Predstavenie začínalo, že nezačínalo, kedykoľvek niekto prišiel niekto bol na javisku. Tento príbeh vianočný si rozpovieme o jednom hercovi z tohto divadla. Bol úplne nemý, nie že, by bol nemý on ale proste počas hrania nikdy nič nepovedal.

Celé roky robil jediné a to, že sa postavil pred divákov a hral malého capka, po rokoch sa tak vžil do tej roly, že nemyslel na nič iné ako sa postará o ten svoj kúsok trávy na pódiu a spáše ju. Jedného dňa zdvihol hlavu a pozrel sa na nebo, v prvom momente to preňho nebolo nič nové alebo zaujímavé. Roky plynuli, zrak čoraz častejšie upieral k oblohe.

Ako by sa malý capko mohol vybrať k tím nádherným hviezdam a na niektorej planéte pobudnúť… sekundy, dni, roky sa tratili a mysľou sa capko k hviezdam približoval. Jedného dňa keď trávu spásal, podvihol sa a bežal za svojou hviezdou. Nevedno prečo, stále si cupital s mysľou čo na tej jeho hviezdičke bude. Kráčal, bežal, cupital, zrakom stále upretým k nebu.

Došiel k útesu, no nevšimol si ho, spadol, padal, ako mu štipľavý hlások do uší šepkal jeho posledné slová, niečo sa stalo…

Zastal, prestal, padať ale jedno sa zmenilo, ocitol sa na svojej hviezde a každým dňom sledoval nekonečné východy sĺnk čo jeho hviezdu obklopovali.