mesačná pani

Bol to príbeh čo stať sa mohol, no nestal sa, možností mal a predsa zlyhal. Keď hviezdy na oblohe plali a mesiac tienil na duše pod ním jedno sa stalo, čo to bolo nik nevie a predsa to všetci poznajú. Život je zvláštna vec, niekedy rozmanitá a inokedy jednoduchá. Prichádza každý deň s pocitom bez pocitu, s novým ránom, končiac nocou, má zázračnú schopnosť prekvapiť, niekedy aj ublížiť.

Pod tou oblohou kde hviezdy svietia, tisíce duší hľadajú si svoje miesto, hľadajú pochopenie, čakajú na slovo. Niekedy príde, inokedy rozplynie sa vo vetre ako jemný parfém na mladej žene.

Hľadáme lásku, čakáme bolesť.

V snoch žijeme nové životy, nechávame plynúť fantázie, trávime čas tak ako by sme chceli. Kráča každý deň tou istou uličkou, jasne zreteľnou v pšeničnom poli, rukami dotýka sa stebiel, vníma len lúče svetiel. Blíži sa pomaly, vníma ten jemný hlások vo vetre čo ju volá, čo jej cestu v pred ukazuje.

Presne o pol noci keď prvý mesačný svit pohladí jej tvár, stratí sa, už ju viac nevidno, vidí počuje, vníma ale tvár už nemá. Nie je strašidelná, skôr záhadná a len čaká kedy jej tvár navráti ten istý hlas čo ju k sebe volal.

V srdci chcela len dva slová, čakala, však nikdy neprišli.