dno

Je to už desať rokov čo som neplával a nie to vôbec čo by som tancoval vo vode… Ešte sám tomu neverím, avšak stala sa mi taká zvláštna vec, proste prišiel jednoducho telefonát s pracovnou ponukou. Chceme teba, poznáme tvoju prácu a si vynikajúci umelec, to boli slová čo odzneli. Nechápte ma zle, rád tvorím a ešte radšej prímam výzvy ale toto bolo niečo úplne iné, asi ako aj táto spomienka na tú udalosť.

Ta začnime od začiatku mám 30 a som spisovateľ, na konte nemám žiadne bestselleri, ani nie som nejak obzvlášť populárny medzi čitateľmi. Ak sa pýtate ako je možné, že sa mi ozvali, tak to neviem ani sám. Mám zopár fanúšikov ktorým sa moje príbehy páčia a zopár rokov už vydávam svoje knihy, no nikdy by som nepredpokladal ponuku tohto formátu.

Rozprávam príbehy či už so snov alebo len z určitých myšlienok, ktoré sa objavia náhle a niekedy rovnako rýchlo aj rozplynú, inokedy aby som blízkym osobám urobil radosť, jedno i spája a to emócia v nich ukrytá. V každom jednom je pocit, či radostný, či utopený žiaľ alebo len zmes všetkého ktorá si pýtala miesto na vzduchu.

Je to tu, žeby sa moja snaha oplatila a prišiel úspech…

Po tajuplnom telefonáte som sa dozvedel podrobnosti ohľadom ponuky, mám vytvoriť príbeh pre každoročný festival jednému mestečku. Keď som si neskôr zisťoval informácie o tom mieste, má neskutočne veľa povestí, povier a legiend. O námorníkoch čo sa nikdy nevrátil a tí čo sa aj vrátili už neboli rovnaký, schránkami bez zraku a sluchu, jedno dookola opakovali: na dne, tam na dne.

Alebo o bludičkách čo túlajú sa nocou a volajú k sebe zatúlané duše. O zvieratách čo poznajú ľudskú reč. Nejeden spisovateľ by tam našiel inšpiráciu. Aj mne sa to podarilo.

Ale aby som už nezdržiaval poviem vám čo sa stalo.

Bol asi mesiac príprav pred festivalom, všetko sa to dialo takým zvláštnym usporiadaným chaosom. Jeden behal tu vybavoval kvety, iný zas jedlo, tretí s niečím behal v ruke. Mne však v hlave behal len jedna myšlienka, čo si ja pripravím, aký bude ten príbeh. V podstate dve myšlienky, tá aj prevládala, miloval som ženu, stretávali sme sa chodievali nocou pod žiarivými hviezdami, nuž nebol som si istý či aj ona to rovnako cíti. Vzdať som sa nechcel, však o lásku je nutno bojovať.

Jednej soboty ráno, možno aj noci ťažko o tom teraz špekulovať, bol ten deň kedy malo sa to stať, kedy som sa mal pravdu dozvedieť. Festival začal, stánky plné občerstvenia, ozdôb, suvenírov a pravdaže svetiel. Keď ste sa prechádzali uličkou oslnila vás krása a boli ste ako v inom svete. Aj program bol bohatý od vystúpení potulných divadiel, cigánskych veštíc, dokonca aj dávnych bojov. Všetko to malo zavŕšiť mojou predstavou života v mestečku.

Dlho som tápal ako bude predstavenie vyzerať, až som na to prišiel, podmienka bola jednoznačná, vystúpenie aquabel.

Roky plynuli lode sa zmorí nevracali, smutné manželky čo mužov už nevideli. Ja mladík, námorník, rokmi neskúsený vydal som sa na more, vlny trup lode hladili piesňou nepokojnou pred temnotou nás varovali. Len tma pred očami visí, v srdci aj tak zvláštny pokoj mám, len ja a moje myšlienky. Pokojne ku dnu padám.

City tie zahubili nás, smútok zo samoty potopil našu loď, tie čo milovali sme prišli si po nás, takýto to mal byť príbeh, príbeh námorníka čo počul hlas svojej milej a skočil do rozbúrenej vody. Tak aj ja vo vode tancoval som svojej milej lásku vyznával a keď ju dostal tak sa v hlbinách vody stratil.