dva svety

Bol to obyčajný deň, akurát sa začalo stmievať a ešte pre malou chvíľou padal jemný sneh, koniec koncov to nebol ničím výnimočný deň. Aspoň tak sa to na prvý pohľad zdalo, všetko sa to začalo odohrávať až keď noc zahalila deň. Objavovali sa hviezdy jedna po druhej, krásne žiarili na oblohe, čo naznačovalo, že táto noc bude nádherná a nebo jasné a čisté.

Jedno ma však zaujalo, jedna hviezda žiarila viac než ostatné, aj som čítal že to je vlastne vyhasínajúca hviezda čo má pred sebou už len pár mesiacov pred sebou a potom zanikne, pritom však už zanikla. Milá myšlienka, pozerať sa na prítomnosť a pritom je to dávna minulosť.

Rozlúčil som sa pohľadom na hviezdy a išiel si ľahnúť, aspoň som si myslel, že som to urobil, pravdu povediac dodnes to neviem, či to čo sa stalo sa vlastne nestalo alebo stalo?

Niekedy je to náročné rozlíšiť o to viac keď sa človeku sny s realitou miešajú a tvoria jeden príbeh.

Ocitol som sa v inom svete v inej krajine, nevedel som kde to som a ani či som ešte na zemi alebo niekde vo vesmíre… Všetko to bolo nejasné ale pritom aj nesmierne krásne, urobil som prvý krok a predo mnou sa objavila pláň kvetov. Nádherné tulipány pred sebou otvárali mi cestu, mal som pocit, že mi niečo šepkajú ale ešte som nevedel čo sa mi tie hlasy snažia povedať, znepokojil som sa ale zároveň som bol aj fascinovaný.

Na konci tej pláne stála obrovská socha, ešte som nevidel taký bytosť, niečo vo mne mi však hovorilo aby som sa pozrel do útrob sochy a skúmal čo ponúka.

Dnes by som tam už nevstúpil, tá pravda ktorú som sa dozvedel bola krutá, zároveň ale aj vznešená, odkrývala to akými sme bytosťami. Pochopil som aj to, že stále som na zemi ale nie vo svojom čase, nepatril som tam, navštívil som budúcnosť. Človek by nepovedal na tú krajinu plnú tulipánov, že to niekedy býval svet ľudí a ani to, že to bola vojnou zničená krajina. Všetko bolo nádherné, plné farieb, života, pokoja.

Hlasy čo som od začiatku počúval patrili tulipánom, čo ani tulipánmi neboli, boli to ľudia aspoň niekedy dávno keď človek býval človekom. Vojna priniesla len jedno a to smútok, plač a smrť… Vznikla zbraň čo mala celý život na zemi vyhladiť a práve naopak ho zachránila.

Všetko čo bolo na prach by zmenila, keby nebolo jednej ženy, položila svoj život za životy ostatných. Vložila svoju dušu do stroja, tým ho zmenila a celý svet na tulipány premenila.

Ona jediná ostala človekom, nečakala záchranu ani vykúpenie len skromne vo večnosti trpela. Bol to celkom obyčajný deň, možno aj sen kedy nevedel som ale vykúpiť mladú dušu zo stroja mohol som…